Keby sme všetci na svete nič v živote nepremeškali, ľudia by sa možno nenaučili rásť, nenašli nové dvere alebo naopak nestratili tie staré. Možno by si niektorí nezachránili život alebo naopak znova sa narodili. Keby sme sa tak nerútili životom,možno by sme nenechávali za sebou zlomené srdcia, počmárané duše a momenty, ktoré sme si nestihli ani vychutnať. A možno keby sme sa životom tak nerútili, rútilo by sa na nás niečo iné. Niečo, čo by sme nevedeli prekročiť..
Moja kamarátka Alena sa pred troma rokmi zbalila. Pohádzala do kufra veci, ktoré boli dôležité. Pripla na chladničku lístok, že už nevydrží byť v domácnosti so svojím otcom a mamou, ktorí sa dennodenno skoro zabijajú a odišla. Na vlakovú stanicu. Keď sa jej žena pri okienku opýtala :
– Kam to bude? Alena so smutnými očami povedala : – Hocikde. A tak Alena mala namierené hocikde, teda do Bratislavy. Lebo žena pri okienku si pomyslela, že Bratislava je vhodné miesto pre smutnú slečnu. Čakala na vlak a pozorovala ľudí. Ako prichádzajú a odchádzajú. AKo nastupujú a vystupujú. S úsmevmi, ale i smútkom. S obavami, ale i nádejou, ktorú si niesli v kufroch. Keby Alena o pár minút nestretla na vlakovej stanici Ondreja, už dávno by bola v Bratislave. Sama, s kufrom a otázkou : No a čo teraz? Lenže Alena išla na pivo a zmeškala vlak. A nový vlak sedel o tri stoly ďalej, dlho ju pozoroval a potom sa opýtal :- Prečo je smutná? Alena sa pristihla pri tom, že sa jej s tým čudným Ondrejom s malým rupsakom rozpráva natoľko dobre, že zabudla na čas a keď sa pristihla pri tom, že jej “ panebože“ vlak odišiel a najbližší ide až v noci, Ondrej jej zobral kufor a odniesol ju naspäť domov. A kým si ona myslela, že sa opäť vracia do starého života, nový sa jej začal tvoriť pred očami..
Keby si Tomáš v jedno utorkové ráno prečítal správu, vedel by, že dnes do práce nemá ísť. Vedel by, že má ostať doma so ženou a malým synom. Lenže Tomáš ráno vstal, najedol sa, dal pusu svojej žene, malému Kubkovi a naštartoval auto. Keby Tomáš vedel, že sa oproti nemu bude rútiť auto, ktoré do neho narazí a on to neprežije, asi by povedal svojej žene, že ju veľmi miloval, malého Kubka by pohladil po vlasoch a pošepkal by mu, aby svoju mamu strážil a ostatným by poďakoval. Za dni a chvíľe, za to že boli, ale pominuli.
Keby Janka vedela, že jej frajer ju podvádza s jej najlepšou kamoškou, nerútila by sa z Anglicka o pár dní skôr, ako mala v pláne. Keby vedela, že ich nájde v ich spoločnej spálni, objímajúcich a nahých, navždy by si myslela, že on ju miluje a ona je skvelá priateľka. Keby neprišla v ten deň na Slovensko, asi by si zobrala za muža veľkého kreténa a družička by bola usmievajúca najlepšia kamoška, ktorá sa sem tam vyspí s jej manželom..
Keby sme v živote niečo nestihli, nikdy by sme nenašli niečo nové. Keby sme nestratili dôležitých, nikdy by sme nevedeli, ako bolí strata. Keby sme vedeli dopredu, čo nás v živote čaká, prichádzali by sme na miesta, kde sme očakávaní a nikdy by sa nám nestali neočakávané momenty. A tak občas utekáme, rútime sa vysokou rýchlosťou, nechávame za sebou dlhé rozhovory v telefónoch, facebookové rozhovory o ničom, stretnutia, ktoré pre nás nič neznamenajú a výkriky o tom, že to malo byť ináč..A občas zabúdame, že každý deň chodí vlak. Na lepší život, na lepších ľudí, na spokojnosť.. Treba len nastúpiť, kým nie je neskoro 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty