alexandrovnik

Vždy som mala rada mlčanie. Prosté ticho, v ktorom si všetci dookola vytrpíme svoje smútky, nepotrebujeme o nich hovoriť a keď ich rozchodíme, potom pevne s nohou pritlačenou o zem, môžeme ísť ďalej. O jeden alebo viac krokov. Schováme ich do batoha a vlečieme ich za sebou a keď sa niekedy vynoria, na chvíľu s nimi pobudneme a potom ich opäť založíme, najlepšie na dno batoha.

Bolo to predsa také logické a jednoduché..

Možno preto som nemala rada činy, ktoré boli míľou ďaleko od racionálnosti

Zúfalé výkriky ľudí, ktorí sa potrebujú o čosi oprieť, potrebujú milovať, aby sa necítli sami, potrebujú sa zubami – nechtami niekoho držať len preto, aby ho nestratili na celý život.

XXX

V. sa strašne opila, flirtovala s chlapom, ktorého vôbec nepoznala a ani sa jej nepáčil,  len preto aby jej bývalý frajer žiarlil. Vešala sa naňho, všemožne sa snažila, aby u svojho bývalého videla náznaky toho, že ju ešte ma rád.

Nemal, čo už. No a potom mu samozrejme písala, písala a keď neodpisoval, skončila v posteli s chlapom, ktorého už nikdy v živote nechce vidieť.

Keď mi ráno zavolala, vravela mi :

– Naozaj musí niekedy človek prekročiť hranice aby pochopil, že je to už dávno odsúdené na zánik?

– Možno je to tak, – vravela som jej.

A tak mi ona vravela : – Vieš čo je na tom pozitívne?

Pokrútila somh hlavou.

– Že aspoň viem, že cítim. Lebo vieš, možno niektorí necítia nikdy nič..

XXX

Vždy som tvrdila, že tým čo človek v živote prežije, je viac citlivejší. Voči príbehom iných, voči posudzovaniu a nálepkám, ktoré si všetci dookola dávame. Lebo nikdy nič nie je len čierne a biele. Vždy je za tým iná paleta farieb, ktorú človek nevidí na prvý, druhý a možno i na tretí pohľad. A možno i činy, ktoré nemajú nič rozumom, ale s našim vnútrom, akokoľvek budú trápne a hlúpe, nám len pripomenú, že nie sme výrobok..

Sme ľudia, na(ne)šťastie