alexandrovnik

V poslednej dobe sa stretávam s otázkou prečo nemám priateľa? Odpoveď je jednoduchá. Som sama lebo chcem byť sama. Žiadne bloky alebo prehnané nároky s tým nemajú nič. Len sa mi nechce prečkávať v pofidérnych vzťahoch na niečo lepšie.Ja totiž na lásku verím,naozaj. Na takú normálnu, kde ani jedna strana nebude mať potrebu byť ešte s niekým iným mimo mňa. Schválne som napísala, že normálnu, lebo akosi mám pocit, že tých normálnych vzťahov je v tomto svete akosi pomenej.

Ruku na srdce, koľko vzťahov poznáte, ktoré sú naozaj šťastné?

Myslím tým N.A.O.Z.A.J.

Takže koľko? 2- 3 ? Alebo aj to je už príliš veľa?

XXX

Mám kamoša, ktorý menil frajerky každý pol rok. Naozaj. Nikdy sme tomu nerozumeli ako sa mu darilo prechádzať zo vzťahu do vzťahu, bez toho aby mal z predchádzajúceho vzťahu  drobné boliestky. Ženy ho milovali, zdal sa im férový, mal veľký talent na rozprávanie a preto ich dokonale vedel obalamutiť.  A tak som sa ho raz spýtala :

– Povedz mi, ako to robíš, že len čo ukončíš jeden vzťah, si už v ďalšom?

Ten kamarát sa do široka usmieval lebo mu tým stúpalo ego, zapálil si cigaretu a keď vyfukoval povedal mi :

– To preto, že nedávam do toho city.

– Nikdy?

– Nie.

– Takže to pred tými kočkami hráš?

– Dajme tomu.

– Bez výčitiek?

Trochu sa zamrvil, pozeral na mňa a tak mi vravel :

– Vieš,ja neviem byť sám. Neviem byť sám so sebou.

Alebo K.

Kamoška, ktorá navonok pôsobila chladne. Ako ľadová princezná, žila taký free život. Nezáväzný sex, striedanie mužov, hlavne žiaden vzťah a láska. Ľudia ju ohovárali, hovorili o nej ako o sebeckej štetke. Lenže málokto vedel, že za všetci tí muži boli len náplasťou na jej zlomené srdce. Málokto vedel,že túžila po láske viac než všetci tí, ktorí vo vzťahoch boli. Len sa jednoducho obrnila. A tak raz stretla Milana Bol iný, než všetci s ktorými bola. Milan spôsobil to, že sa ten ľad pomaly roztápal a ona začala cítiť. Zrazu bola sama sebou až tak, že sa toho zľakla  a nechala ho.

– To nedával logiku, vravela som jej.

– Ale dáva, nemôžem si ho zobrať na svedomie.

– Tomu nerozumiem, – vravela som.

– Nemôžeš si zobrať na svedomie niekoho, kto sa bude trápiť kvôli tvojim chybám. Radšej ho nechám, on časom zabudne, niekoho si nájde a bude šťastný.

Znelo to smutne. Ale fér.

Lenže koľko je takých ľudí, ktorí menia partnerov ako ponožky lebo nevedia byť samy so sebou?

Koľko je ľudí, ktorí naopak vedia byť samy so sebou až tak, že nevedia prijať do života niekoho nového?

Koľko je ľudí na svete, ktorých niekto zranil a oni sa radšej obrňujú samotou?

Koľko je ľudí na svete, ktorí žiju vo vzťahoch, v ktorých nemilujú?

Možno i preto som sama.

Možno i preto sú moje priateľky samé.

Možno len nechceme žiť vo vzťahoch, v ktorých jeden viac dúfa ako ten druhý.