alexandrovnik

Neznášam rozhovory o tom, čo má prísť, keď prejde to, čo je.  Tak ako vtedy, keď sme sa s M., stretli na svadbe. M. trochu opitá tancovala na slovenské ľudovky, len tak , bez topánok a jej frajer na ňu nahnevane pozeral za okrúhlym stolom. Keď sa M. dotackala k zvyšnej rodine, všetci sa jej začali pýtať. 

– A vy dvaja kedy svadba?

No, kedy, kedy, nikdy – pomyslela si M. a naliala si víno do pohára. Jej frajerovi to prišlo náramne romantické a tak, tam, na svadbe ich spoločných kamarátov si pred ňu kľakol a opýtal sa jej, či si ho zoberie. Všetci začali tlieskať, hulákať a M.  mlčala. Pani v sivom kostýme, so sivými vlasmi a sivou paličkou, vstala a povedala : Veď už sa Vám patrí dievča vydať sa, máte na to vek. A tak M. zdesená povedala Áno preto, že sa to patrí mať muža vedľa seba. Vio veku, ktorý má. Patrí sa mať nejakú istotu a láska? Tá možno príde, časom..

Neprišla o 2 roky som ju stretla, keď vyšla z rozvodového konania, povedala mi :

– Nikam sa neponáhľaj, máš čas na všetko, aby si si nevybrala kreténa ako som mala ja.

To bolo minulého roku a dnes? Dnes  to vidím všade. Ľudí, čo sa pýtajú v prítomnosti na budúcnosť, akoby chceli niečo veľmi rýchlo privolať. Božemôj, tak ako mne. V poslednej dobe sa ma ľudia čoraz viac pýtajú. – A ty S., prečo si sama? Ha? V ich tvári je možno trochu ľutosť, trochu zvlášťnost. Zdá sa im to divné, že nemám nikoho, koho môžem milovať. A keď príde polnoc, začne sa to divné zdať aj mne, i keď ráno si hovorím, že všetko pekné príde, keď má. 

Keď moje kamarátky majú frajerov, ľudia sa ich pýtajú : A kedy bude svadba? I keď nad ňou ani vôbec neuvažujú, možno trošku,letmo..No, keď večer zaspávajú, veľmi by chceli, aby bola lebo asi sa to tak má, keď všetci okolo už mali na sebe biele šaty a čierne saká.  A keď nie svadba, tak aspon dieťa, stačí jedno len nech je do tridsiatky. A tak naokolo vidím šialené ženy, ktoré hľadajú rýchlo genetický materiál aby počali. 

Tak sme sa ocitli v pravidlách dní, ktoré nám určujú smery. Ako máme žiť, v ktorom veku máme niečo mať a ak to náhodou nemáme, zaspávame s najväčším ľadovcom v srdci, že je už neskoro. A potom sa čudujeme, že po boku máme ľudí, ktorých nemilujeme, že robíme to čo nás nenapĺňa a viac trpíme ako sme šťastní.. Že vlastne nič nie je také farebné ako ostatní sľubovali.. Lebo to, s čím nie sme naozaj stotožnení si nás skôr, či neskôr nájde. 

Lebo i dni nás dobehnú, keď sa podáme tým, čo sa má, než tomu, čo skutočne chceme..

Photo : deviantart.com