Pokračovanie príbehu o Kike 🙂
C – Cieľ
Môj otec veľa pracoval a pil. V podstate je to vôl, ale mám ho rada.
„ Ježiši veď jasné, veď dcéry by mali mať rady svojho otca, ne? „ – vravela mi raz Zuza o ktorej vám poviem neskôr.
No, ale k veci. Môj otec veľa chlastá, ako doga. Preto ho volám otec DOGA. Nikdy som nerozumela ako môže DOGA piť aj veľa pracovať. DOGA to dokáže a najlepšie na tom je, že je aj úspešný. Myslím si, okrem toho, že je vôl a sedáva v krčme aj s Jolanou dosť často, tak sa cíti sám. Viete ako všetci v dnešnej dobe. Raz som mu povedala, keď sme hrali karty na balkóne aké by to bolo super, keby sme videli ľudské srdcia cez oblečenie.
„ Kika, jako? Jak ľudské srdcia?
„ No, aby sme videli, kto má z čoho vyrobené to srdce. Či už kamenie alebo ešte nie, či je dosť veľké aby sme sa doň zmestili a najmä či v ňom náhodou nie je už niekto iní „
Potom sa chvíľu zamyslel, poškrabal si svoje fúzy a vravel :
„ Ty si mala ísť na výšku, ty si veľmi múdra Kikuška moja „ .
Dojala ho tá moja múdrosť, na okraji očí mal slzy a potom si radšej išiel po pivo. Lebo, veď viete, pocity sme odmietali. Na základe mojej psychoanalýzy, ktorú som si urobila v prváku na strednej som pochopila, že za tým že nemám žiadny jasný cieľ môže môj otec. Plávala som si životom bez akéhokoľvek vzoru, akejkoľvek inšpirácie, bez smeru, ktorý by mala mať každá životná cesta. Celkovo mi bolo dobre. Kikin normálny život.
Bola som taká všeobecná. Čo znamenalo, že po strednej škole som každý pol rok menila prácu a všeobecne som vedela všeobecné veci o každom zamestnaní. Mala som prehľad o tom kto má dať a dal v účtovníctve, vynikala som počtom tanierov, ktoré som držala ako servírka na jednej ruke a tušila som kto chodí podvádzať svoju manželku s mladou pipkou, ako recepčná na hotely.
Byť všeobecnou Kikou ma veľmi bavilo. Lebo veď kto môže v dnešnej dobe preskákať toľko zamestnaní a ešte aj v nich vynikať? Haha.
V tom čase som chodila s Dobrým Janom. Dobrý Jano bol ako určite tušíte veľmi dobrý. Otec DOGA ho, ale nemal rád lebo s ním nikdy nechcel vypiť.
„ Čo to je za chlap, čo si nedá aspoň štamperlík, ha?“ – buchol Dobrého Jana z celej sily po ramene, až tak, že ho zatackalo.
Dobrý Jano nepil a mal ma rád. Hovoril, že som trochu šibnutá, hral mi na gitare a študoval medinu. A najmä bol náramne romantický. Tak napríklad, raz sme ležali nahí na mojej posteli, on sa zapozeral na moju ženskosť a šialene nahlas začal hovoriť po latinsky
: „labia minora pudend „ – neustále to opakoval a zvyšoval intenzitu hlasu. Ani hovno som mu nerozumela, ale prišlo mi to tak náramne romantické, že som kričala : in vino veritas, in vino veritas, – lebo to jediné som vedela v tej latinčine.
Dobrý Jano nosieval v zime stále kabáty a v lete sako. On bol elegán, upratoval za mňa neporiadok v izbe a vždy ma čakal aj hodinu, keď som zabudla na naše stretnutie. Dobrý bol ten Jano, škoda ho. Ale viete, raz mi Dobrý Jano začal intenzívne hovoriť o jeho spolužiačke Dobrej Katke. No akože stále o nej hovoril.
Tak napríklad sedíme v kine, pred nami je scéna keď Batman rozprestiera svoje krídla, v sále cítiť napätie a Dobrý Jano mi pošepká : „Katka mi vravela, že ten Batman je strašná hlúposť.“ Úplne mi to zhovadilo celé kino.
Alebo, hovorím Dobrému Janovi o tom, ako som dnes omylom vyliala na zákazníka kávu a priamo do rozkroku. Veľmi vtipné to bolo a on sa len jemne usmeje a povie : „Katka dnes pitvala a predstav si, úplne sa pozvracala. Priamo na tú mŕtvolu. „
Viete, dosť ma štvalo, že Dobrá Katka boduje viac ako ja. Ja ! Kika ! Vrchol prišiel keď sme stáli v nákupnom centre, pozeráme sa na prsia, tie kuracie a on z ničoho nič povie : „Katka mi hovorila, že tie prsia tu, nie sú až tak veľké. „
Na tom mieste, pri tých kuracích prsiach som pochopila, že ho už nezaujímajú ani tie moje,nie to tie, ktoré sme si mali variť na večeru.
Dobrému Janovi som ešte v ten večer vravela, že musí ísť aby bol šťastný. No čo už, aj Kika vie šíriť dobro !
Vo februári som si našla skutočnú prácu. Takú v ktorej som sa cítila dôležito a ako sa neskôr ukázalo, naozaj som v nej bola dôležitá. Bol utorok keď som sedela v kuchyni, máčala som si do kávy sušienky a takto rozleptané som si ich dávala do úst. Zazvonil mi telefón :
„ Mojko? Čo robíš?“ – spýtala sa ma Zuza.
Zuza bola dlhovlasá, štíhla blondína s okusanými nechtami. Spoznala som ju keď som pracovala ako recepčná. Ona v tom čase mala jedinú prácu a to, byť milenkou ženatého muža, dva krát do týždňa, v hotely v ktorom som pracovala. Zuza bola kožušinová, inak Vám ju opísať neviem. Vždy nosila nejakú časť zvieraťa na sebe. Všimla som si ju hneď prvý krát keď k nám prišla. Čakala nervózne neverníka pri recepcii, pozerala sa na hodinky a nahlas si zahrešila.
„ Kurva, toto ešte nebolo, aby žena čakala na muža „
Potom prišiel on, dal jej opatrne pusu na čelo a niečo jej zašepkal. Ten chlap bol o 30 rokov starší, mal doma ženu s dieťaťom a Zuzu nikdy nespájal s citmi. Raz, tuším to bola streda, som sedela na recepcii. Bolo okolo druhej ráno a Zuza vyšla z izby a prišla ku mne na recepciu.
„ Nejdeš so mnou na cigu? „ – spýtala sa ma vtedy.
Prikývla som.
Bol vtedy január, vonku bolo veľa snehu a Zuza v kožuchu a pohľadom na sneh mi povedala:
„ Povedal mi, že nikdy nenechá svoju ženu „
„ Tajne som verila, že to urobí. Som zlý človek? „
Ostala som ticho.
„ Asi si myslíš, že som hlúpa.
„ Nič si nemyslím“ – vravela som.
Potom sa Zuza zamyslela a dodala :
„ Vieš, ja som ho asi milovala. Ale možno to je príliš málo „
Odhodila cigu do snehu a odišla naspäť do vnútra, urobila som to isté. Na schodoch sa otočila a zakričala :
„ Som Zuza“
„ Sok Kika, – vravela som a usmiala som sa.
Potom som ich už nevidela. Nechodievali ku nám spolu, iba ona sama. Za mnou. Vraj mala pocit, že sme spriaznené duše, či čo a páčilo sa jej, že si nič nemyslím a tak sa z nás stali kamošky.
„ Jem sušienky „ – vravela som Zuze do telefónu.
„ Ty si ich máčaš do kávy také rozleptané ? Vieš koľko to má tuku? No, ale počuj v našej firme sa uvoľnil flek. Riaditeľ potrebuje sekretárku, vravela som, že o niekom viem.
„ Nikdy som nerobila sekretárku“
„ Robiť kávu vieš, nie?
„ No áno.
„ Spávať so šéfom vieš, nie?
„ Zuza,“ – zasmiala som sa.
„ Tak sa obleč a o hodinu ťa čakám v kancli.“
Na začiatku som ani len netušila prečo som tu prácu dostala. Šéf, bol mladý tridsiatnik, pekný a volal sa Karol.
„ Nejaké cudzie jazyky viete? „ – spýtal sa ma vážne. Rýchlo som pozerala na Zuzu, ktorá v miestnosti bola s nami a tak som vravela :
„ Angličtina „
„ Výborne, máte aj nejaký certifikát? „
„ No, mesiac chodím na kurz „ , – zasmiala som sa sama pre seba.
Zuza urobila to isté, ale nahlas a Karol prekrútil očami.
„ Ale viem hovoriť po poľsky. „
„ Chodili ste tiež na mesačný kurz? „ , povedal Karol úštipačne. Pačilo sa mi to.
„ Mama bola Poľka „
„ Bola? „ – nadvihol obočie Karol.
„ Je, ale bola „ – vravela som takmer nepochopiteľne.
„ Aha „
Potom si ešte v tichosti približne 10 minút pozeral môj životopis, Zuza na mňa pozerala a uškŕňala sa a tak dodala:
„ Vy ste teda vystriedali veľa zamestnaní „
„ Áno, viete ja som všeobecná „
Karol nadvihol obočie.
„ Všeobecne viem všetko „- dodala som.
„ A čo viete skutočne? „
„ Karol, nechaj a prekvapiť „ – dodala Zuza a žmurkla na mňa.
Karol sa na mňa pozrel, premeral si ma a jedným dychom vravel : „ Tak fajn „
A tak som sa stala oficiálne sekretárkou vplyvného muža, ktorý mi ukázal iný spôsob života
To je tak, ked pisem rychlo a nerozvazne.... ...
Ma to celkom zaujalo. Az sa mi ziada ...
Ďakujem veeľmi pekne, ale asi by ...
http://mlyncek.sk/2012/11/08/literarna-sutaz-minis... ...
Celá debata | RSS tejto debaty