alexandrovnik

– Bude to krásne., – rozplývala sa.

– To je pekné, – vravela som tej neznámej žene, čo si ku mne prisadla plná eufórie.

– Viete, je to dôkaz.

– Čo? – nerozumela som.

– Ten prsteň, – pohľad smerovala naň

– Ach ten, je pekný.

– Je to dôkaz, že to so mnou myslí vážne ! – zakričala.

Tá žena odišla, ostala som v tej miestnosti ešte chvíľu sedieť a napadlo ma. Naozaj nám pomáhajú istoty preplávať životnou cestou?

Ak áno, ako si môžeme byť istý istotou?

XXX

Sedela som na veľkom kameni, okolo mňa len nekonečné more, šum vĺn a loď, ktorá sa kývala do tanca vĺn z jednej strany na druhú.

A ľudia v nej jej verili, že sa nepotopí, že dopláva na konečný cieľ. Asi tak to je, každý z nás potrebuje istotu, niečo k čomu sa vraciame keď sme smutní, niečo čo vlastníme ako zberači pokladov, niečo čo nám dá pocit, že nás zachráni. Ako tá loď pred veľkými vlnami.

XXX

Môj kamarát M. mal frajerku. ROky, rokúce. Ona, milé, dobré dievča, ktoré vždy pri ňom stálo. Veľmi ho milovala. V dobrom i zlom. Dávala mu toľko lásky, koľko on nebol schopný prijať. Asi to naozaj tak chodí, že priveľa lásky – lásku zabíja.

On ju mal rád, ale nikdy jej to neukazoval.

Páčila sa mu istota, ktorú u nej mal, istota, ktorá mu vyprala, vyžehlila, navarila, sexuálne uspokojila a to bolo všetko.

Tak žalostne málo.

I keď ho ona príliš milovala vedela, že už nevládze, že si zaslúži viac pozornosti, komunikácie, záujmu.

A tak raz si  zbalila veci, napísala mu na papier, že musí odísť a svedomito ho pripla na chladničku.

Keď si M. ráno urobil raňajky a išiel si po mlieko, tak našiel odkaz. Jeho istota prestala byť istá a on prvý krát ,v dospelosti  ,nahlas plakal.

XXX

Istoty.

Vždy sme si mysleli, že sú našich záchraným kolesom keď sa potápame.

Istoty v podobe rodiny, priateľov, vzťahov, majetkov.

Istoty tak neisté, že nás niekedy nezachránia, ba práve naopak, odplávajú spolu s vlnami ďalej.

Istoty pre ktoré sa hneváme samých na seba, že sme si nimi boli tak istí.

Vonku sa ochladilo.

Videla som i prvé listy a ktosi sa ma opýtal ako vidím svoju budúcnosť o pár rokov.

– Ani neviem, čo bude zajtra, – vravela som.

Nie sme vlastníkmi duši.

Nie sme vlastníkmi ľudských tiel a ich rozhodnutí.

Nevlastníme v skutočnosti nič.

Ešte aj to auto i byt nám môžu zobrať, ak zaň nezaplatíme.

Vzťahy nám môžu zlyhať, ak ich budeme brať ako samozrejmosť.

A my sa vždy čudujeme, keď nás niekto celkom konkrétny, už nečaká na brehu rieky, ako kedysi..