alexandrovnik

Muži mi vravia, že neplačú.

Hovoria to vždy, keď sa cítia trochu zranitelnejšie ako inokedy a ja im nikdy neverím. Videla som plakať môjho otca, keď som stála pred zrkadlom v dlhých ružových šatách a on si v tú chvíľu uvedomil, že som vyrástla.

Videla som plakať môjho kamaráta, keď sa rozišiel so svojou frajerkou a kričal na mňa, že ju tak veľmi miluje.

Videla som plakať chlapa, ktorý ma nechcel stratiť.

Videla som plakať aj svojho brata, keď sme sedeli na drevenej lavičke pred nemocnicou.

Muži plačú.

Viem to.

Keď je najhoršie, keď už cítia, že je veľmi, veľmi zle.

Keď vedia, že niečo stratili, niečo pokašľali.

Neviem kto to vymyslel, že muži musia byť mužní a nesmú plakať.

Netvrdím, že stále, ale vtedy keď cítia, že musia.

Neviem prečo majú pocit, že pred nami nemôžu, že my sme tie, ktoré sú zraniteľnejšie.

Sme, ale my si tie smútky neodkladáme, my sa ich postupne zbavujeme.

Lebo možno keby plakali vtedy keď to cítia, že musia, bolo by im ľahšie a bolo by ľahšie aj ženám, aby sa o nich nemuseli toľko báť.