Mám pár kamarátov, ktorí raz ráno vstali a povedali si dosť. Zbalili si kufre, rozlúčili sa a išli hľadať šťastie do sveta. Mali jasno v tom prečo išli : Nájsť si vhodnú prácu na Slovensku? – nemožné.
Ľudia na Slovensku? – Len ohovárači.
Služby na Slovensku? – katastrofálne.
A tak išli, vyštudovaní právnici, inžinieri, ľudia, ktorí sa drvili na Vysokých školách, aby sa mali lepšie. Aj majú, na ich výplatnej páske je štvornásobný plat, toho čo by zarobili tu. Či sa im čudujem? Ani zďaleka. Väčšina sa chce vrátiť keď zarobí dosť peňazí, väčšina sa už nikdy nevráti. Vždy keď prídu domov na dovolenku pýtaju sa ma: Čo tu ešte robíš? A ja im všetkým smelo tvrdím, že ostávam aby som zmenila niečo tu. Ja, malá ryba vo veľkom mori, ale predsa s nádejou, že sa čosi zmení. No i moja viera, sa občas otriasa v základoch.
Ráno som šla do práce, predomnou žena so smutným pohľadom a ešte smutnejším výrazom po tom, čo jej vodič autobusu, veľmi netaktne povedal, že takéto “ smeti “ ( čo bola metafora na drobné medené peniaze ) neberie. V tých drobných “ smetiach “ bolo presne na autobus. Obyčajných 50 centov za ktoré sa mohla tá staršia žena odviezť na miesto, kde potrebovala.
– Ja tu ale iné nemám, – povedala.
– S takými môžete ísť do kostola.
– Pán šofér a to ide do vášho vrecka, že sa tak rozčulujete? Tá pani Vám dala 50 centov? Dala. Tak jej dajte lístok a neničte nám všetkým deň, – povedal pán, ktorý stál v rade za ženou. Šofér znechutene podával lístok hnedovlasej pani a ona ďakovala staršiemu mužovi, že sa za ňu postavil.
– Toto by sa v zahraničí nemohlo stať, – odvetil jeden z cestujúcich.
Sme si všetci akosi vzdialení, – napadlo ma ráno.
………………
D. pred rokmi robila prieskum, čo mladým ľuďom chýba v meste. Prišla na to, že každý z jej mesta sa sťažuje na to, že v ich mini meste, nie je žiadna kaviareň. D. sa vykašľala na prácu, zobrala si pôžičku a otvorila malú kaviareň. Robila literárne akcie, čítačky, mala smelé plány. Bol to krásny priestor, dýchal atmosférou až kým si to miesto nevyhliadol jeden z veľkých rýb v podnikateľskej sfére a začal jej znepríjemňovať život natoľko, že mu ten priestor predala. On si tam otvoril diskotéku a zarába na 17- ročných podnapitých pubertiakoch a ona dodnes ľutuje, že mu to dovolila. Raz mi povedala :
– Všetci sa sťažujú na krajinu. Naša krajina má vážne nedostatky, ale vychováva aj ľudí s vážnymi nedostatkami.
…..
Mojej známej som minule rozprávala o plánoch na september, ktoré spolu s J. máme. Projekt, ktorý sme riešili v hlave a ktorý znie perspektívne, pevne s nohami na Zemi. Počúvala ma ako s nadšením rozprávam, ako to máme premyslené a ako veľmi chceme aby to fungovalo. Moja známa na mňa pozerala, usmievala sa, povedala, že je to dobrý nápad, ale nezabudla dodať : A ty si myslíš, že to pôjde?
Vravela som, že áno. Lebo niektoré veci jednoducho viem, ale i tak sa moja viera občas otriasa v základoch. Niekedy mám chuť všetko zabaliť, pár veci, pár snov a odísť v pokoji, aby som našla šťastie niekde inde. Čoraz viac však vidím, že moja viera otriasa v základoch pre ľudí, ktorým v živote veľa vecí nevyšlo. Ktorí sa hnevajú na iných, že majú plány a že oni už voči svojím plánom zatrpkli.
Moja viera sa otriasa v základoch vždy keď vidím namrzených ľudí, ktorí už dávno nevedia robiť dobré skutky, moja viera otriasa v základoch vždy, keď vidím ako si ľudia hádžu polená pod nohy, kvôli pár eúr, moja viera otriasa vždy, keď niekto dchádza a pýta sa ma, či naozaj chcem ešte ostať.
Chcem, veľmi.
Možno je naša krajina, jeden veľký guláš, slepý bez mäsa. Ale, čo sme potom my, tí, ktorí v nej žijeme?