Tak som sa ocitla medzi tými, čo vyzerali, že majú všetko. Mali deti, autá i domy. Dokonca i skvelú prácu a to všetko v jednom balíčku. Chvíľu som sa ich chcela spýtať a kde sa dá kúpiť takáto idylka? Rozprávali väčšinou oni, väčšinou dlho a väčšinou o tom, aké majú skvelé deti, prácu a ako sa majú dobre. M. klipkala očami a hladila si svoju drahú kabelku, ktorú jej kúpil jej skvelý manžel, ktorý mi oznamoval, čo všetko nadobudli. Vo svojich 25 rokoch.! ! ! A potom prišiel moment, keď sme stíchli, teda stíchla som ja, oni na mňa dychtivo pozerali a čakali odpoveď na ich otázky, ktoré znamenali len jedno : Čo máš ty, Alexandra?
Neviem ako dlho som tam sedela ticho a či vôbec som bola ticho, niečo som povedala, niečo vtipné, aby sme neboli tak vážni a tak očakávajúci. Aby sme opäť upriamili pozornosť na ich pekný život. Ale pravdupovediac, keď som prišla domov, začala som sa zamýšľať, čo vlastne mám. Trochu som zosmutnela, v hlave som mala obraz ich dvoch a ich detí a všetkých tých super vecí, ktoré mali a o ktorých toľko rozprávali. A potom sa to takto ťahalo, tie moje dni. Veď viete, keď nad niečím intenzívne premýšľate a analyzujete, či by som sa nemala niekam poponáhľať, aby som stihla všetko, lebo bohvie, či už nie je neskoro. Či som tie roky nepremárnila, či mi náhodou niečo neušlo..
Stála som v Bille, kupovala som si pečivo a stretla som ich. Zbadala som ich skôr než oni mňa, kráčali vedľa seba ako chladné sochy a keď J. zazvonil telefón, M. s drahou kabelkou nahlas povedala : Opäť ti píše tá tvoja štetka? J. ju ignoroval a s poloúsmevom ťukal do mobilu, až kým ma nezbadali. Hneď v tom momente, boli opäť idylický, šťastný pár a ja som nechápala, prečo klamú seba, že naozaj sú. A ja som im v tom momente, tak veľmi chcela povedať, že toho nemám veľa. Dokonca, nemám nič. Že žijem v trojizbovom byte, ktorý mám rada, ktorý nepatrí mne, v izbe, ktorú milujem s mamkou, bráškom a psom. Že vlastne nemám nič, okrem pera, ktoré je mojim najlepším priateľom . Že do práce chodím autobusom, preto, že mám rada autobusy a vôbec mi to nevadí, že nechodím autom. Že nemám deti lebo na to nie som ešte pripravená a nemám ani nejaký extra vzťah lebo nechcem mať vzťah, v ktorom šťastná nie som. Že v skutočnosti nevlastním nič, okrem samej seba..
Jasné, že som im to nepovedala, odišla som so svojim pečivom ku pokladni a kráčala som do slnečného dňa, ktorý na mňa čakal vonku. Do ďalších skvelých dní, ktoré čakajú len na mňa a na Vás. Pretože okolo nás sa vždy pozeráme na množstvo vecí, ktoré by sme chceli, ale ak by sme videli naozaj dovnútra, išli by sme od toho na míľe ďaleko.
Tak teda nemám nič, ale mám všetko, čo potrebujem. Drobné maličkosti, ktoré milujem, detaily, ktoré robia moje dni krajšími a všetko potrebné, čo si zaslúžim, vždy príde. Skôr, či neskôr.. tak sa dobre pozerajme 🙂