Môžeš sa, prosím ťa, správať normálne?

11. októbra 2012, sasasupolova, Nezaradené

Stretla som malé dievčatko so svojou mamou. Na hlave malo klobúk aby mu slnko náhodou neublížilo a v ruke malú bábiku. Kráčali predomnou, niekam sa ponáhľali a dievčatko bombardovalo otázkami svoju mamu.

– Mami a čo je to nebo?

– No, to je modrá obloha.

– Babka vravela, že tam je dedko, ale ako sa tam dostal? On vie lietať?

– Babka ti len tára hlúposti., – povedala mama nervózne.

– Mami a čo znamená tárať?

– Kristínka zdvíhaj tie nohy, nebudeme kvôli tebe zase meškať, – vravela keď sa malá Kristínka potkla o kamienok.

– Mami takže dedko mal krídla? Ako vtáci?

Mama nervózne chytila dievčatko za ruku a nahlas jej povedala :

– Môžeš sa prosím ťa správať normálne???

– A to je ako? – spýtalo sa po chvíli s hnedými veľkými očami .

 

Potom som začala nad tým premýšľať. Koľkokrát ste premýšľali nad tým prečo sa ten a ten človek nechová normálne? Veľa krát? Tak fajn.

A koľkokrát ste premýšľali nad tým, čo znamená normálnosť?

Nespomínate si?

Existuje nejaké pravidlo na to ako byť normálnym a čo vlastne pre ľudí znamená normálnosť?

 

XX

 

Keď som pre rokmi bojovne vyhlásila, aké mám sny, čo chcem v živote robiť, moja babka mi povedala, že by som mala žiť ako každý. Pýtala som sa jej ako to je, ako každý a ona mi vravela, že normálne ako všetci.

Dodnes neviem ako to myslela.

Dodnes neviem, čo znamená – normálne ako všetci, lebo mne sa tí všetci až tak normálni nezdajú.

Nezdá sa mi normálne robiť niečo, čo človeka nebaví. Chodiť do práce s pocitom, že nenávidím svoju prácu a i keď mám svoje sny, neurobím nič pre ich splnenie.

Nezdá sa mi normálne mať vzťah v ktorom nie som šťastná a nevedieť ani jeden dôvod prečo som s tým človekom.

Nezdá sa mi normálne  neurobiť v živote nič bláznive a spontánne, nevnímať prírodu, netešiť sa z maličkostí a ani raz neuvažovať nad tým kto som a prečo som.

Odpustite mi za moju opovážlivosť, ale nepríde Vám to choré?

Tento svet je úplne na hlavu.

Všetko čo by malo byť vyvýšené je potupené.

To, čo by sme si mali všímať, ignorujeme

Čo by sme mali chrániť,devastujeme.

Chceli by sme byť šťastní, ale nevieme, čo by pre nás znamenalo šťastie.

Možno sa z nás stali normálni ľudia, chodiace roboty, ktoré dodržujú všetky pravídlá, ktoré od nich očakáva spoločnosť, ľudia, ktorí sa nepýtajú, nehľadajú odpovede, len žijú. Otázka znie: Nie je to príliš málo?

 

xxx

 

Mama sa pozrela nahnevane na svoju dcéru a vravela je :

– To je tak, že ma budeš počúvať a bodka !

 

A z dievčatka sa stane robot, tak ako z nás..

Photo: ephoto.sk