alexandrovnik

B. – Bolesť

Moja mama mi povedala keď som mala 13 – rokov, že mi ide kúpiť narodeninový darček. Odišla predpoludním a už sa nikdy nevrátila. Obývačka bola ozdobená balónmi a sviečky na torte ostali zfúknuté.

„ Miláčik, hneď prídem“, – vravela mi vtedy.

Ani neviem ako sme ju tam s otcom, v tej obývačke čakali. Balóny stihli za ten čas vyfučať a tortu som vyhodila do koša.

Sedávala som pri okne a pozerala sa, či ju neuvidím. Ale ona odišla, vyparila sa a my s otcom sme ju po troch rokoch prestali čakať.

Keď som mala 20, tak sa prvý krát objavila. Len tak, s igelitkou v pravej ruke a v ľavej držala darček, ktorý mi pred 7 rokmi nedala.

„ Trochu som sa zdržala,“ – vravela mi vtedy pred dvermi a čakala či ju pustím dnu. Bez slova som ju pustila , ona sa poobzerala v našom byte, ktorý za tých 7 rokov zosmutnel. Sadla si za stôl a všimla si, že ešte stále máme jej fotku pripnutú na chladničke.

Zostarla, vrásky mala po celej tvári a vyzerala strhane. Nič som k nej necítila. Žiadna materinská láska, tá už dávno bola fuč.

Cudzia žena, ktorá ma porodila.

Cudzia žena, ktorá bola mojou biologickou matkou.

„ Kedy príde otec? „ – spýtala sa ma po chvíli.

„ Zajtra“

„ Zajtra? A kam išiel?“

„ Je na dovolenke s Jolanou“

„ Kto je Jolana? „ – pýtala sa ma žena, ktorá zaspala dobu. A tak som jej s pokojom v hlase povedala :

„ Jolana je moja mama „

Potom biologická mama odišla, predtým mi ešte podala do ruky jej vizitku a vravela, že ak niečo budem potrebovať tak jej mám zavolať.

Hneď ako zabuchla dvere som papierik pokrčila a zahodila do koša. Už nikdy viac som ju nevidela.

Voči bolesti som bola imúnna. Keď som bola staršia a prišla som domov s plačom lebo Jano, môj spolužiak, mi chcel len mačkať moje prsia a ja som bola do neho zbláznená, som sa otca spýtala.

„ Ale ja toho Jana milujem oci, chápeš? Čo mám robiť?“

Otec fajčil na balkóne, ja som neustále čosi mlela o láske. Odklepával popol, v ruke mal pivo a keď som dorozprávala s plačom, vravel mi :

„ Je* na pocity „ – vravel mi veľmi vážne, takmer ako posolstvo môjho budúceho života.

Nasledujúce roky som sa snažila je*ať na pocity. Ľudia ktorých ľúbime nám nechýbajú. To sa len tak hovorí, aby sme ľahšie prežili situáciu keď nás opustia. Sme egoisti. Všetci do jedného. Chýba nám len to čo im zo seba odovzdáme. Niekedy sú to len úlomky, inokedy veľké balvany našich duší.

V sobotu sa so mnou Karol rozišiel. Ruky mal vo vreckách, neistý pohľad a tak mi vravel :

„ Kika, mám inú, „

Nerozumela som o čom hovorí.

„ Prácu? „ – spýtam sa natešene.

„ Ženu „ – povie Karol a ani na mňa nepozrie.

Chvíľu som mlčala, cítila som ako mi tuhne krv a žila mi naviera na krku. Cítim sa ako boxer pred dôležitým zápasom. Ako Rocky Balboa. Pozerám sa na Karola a poviem mu.

„ Ty hajzel, ty nie si Arab. Ty nie si Arab !Nemôžeš mať dve naraz. „

„ Kika, ja sa s Tebou rozch…. „ – nestihne dopovedať.

„ Mýliš sa, to ja sa rozchádzam s Tebou „ – poviem Karolovi a odídem s vedomím, že som sa s ním rozišla ja, preto lebo on bol v procese urobiť to prvý.

Vždy keď ma niekto opustí mám chuť vyspať sa s niekým cudzím. Vymeníme si telesné šťavy, pár krát zastonáme a vrátime sa do svetov v ktorých sa nebudeme poznať. Toto mesto je plné smutných ľudí, ktorí posliepiačky hľadajú svoje polovičky. Toto mesto je plné mužov, ktorí chcú nechať seba ako pečiatku. V tomto meste nie je problém si nájsť niekoho na jeden večer.

Viete, neočakávala som veľa. Karol ma nechal, ja som bola smutná a plakala som vnútorne, ale naozaj som nebola pripravená ešte na väčšie sklamanie.

V prvom rade ten chlap, ktorého som v ten večer stretla v bare a nenamietal keď som mu povedala aby išiel ku mne, nemal oholenú hruď. Mohla som z jeho chlpov pliesť vrkoče a predávať ich na trhu. Ale išlo len o sex, takže som prižmúrila oči a nechala som sa unášať situáciou. Bozkávali sme sa trochu neohrabane, mokro, ale veď dobre, nebuďme nároční. Lenže potom, keď si ten muž, ktorého som stretla v bare dal dole nohavice tak som sa pristihla pri tom, že moje oči hľadajú jeho penis.

Mal ho malého. Teda nie, mal ho miniatúrneho. Chcela som nájsť lupu alebo čokoľvek, čo by mi pomohlo zväčšiť ten nástroj s ktorým som mala dosiahnuť siedme nebo. Robili sme to klasicky, veľa funel a snažil sa aby som ho aspoň na chvíľu cítila.

Trvalo to hodiny, možno preháňam, ale prišlo mi to neuveriteľne dlhé, ťarbavo ma bozkával, oslintával, jeho prsty si zabáral do môjho tela a ja som v tej chvíli myslela len na jediné – že potrebujem spánok.

V istej chvíli keď som už – už mala pocit, že zaspávam sa ma spýtal : „ Tak už si ?“

A tak som sa odtiahla a vravela som : „ Možno nám rozprávanie pôjde lepšie. „

Keď vstal z postele bolo cítiť, čo si myslel. Nikdy ho už neuvidím a ak áno, bude sa tváriť, že ma nepozná. Veľmi rýchlo utiekol z môjho bytu a zabudol mi povedať ako sa volá. Niežeby ma to zaujímalo, ale je fér ak viete aspoň meno toho s kým sa vyspíte. Keď odišiel hlavu som si zaborila do vankúša a začala som plakať. Nič sa mi nedarí !! Plakala som. Na chvíľu som zažmúrila oči a uvedomila som si, že som prázdna.

Mám duté srdce a je*em na pocity.

Zrazu mi na mobile svietila správa od Karola : – Veci som Ti vyhodil, boli to len haraburdy.

Absurdné bolo, že vtedy som si uvedomila, že ho milujem.

( pokračovanie nabudúce )